Psychologická poradna online

Depresie

Dobrý deň, mám 21 rokov, študujem, priateľ má 30 rokov, zamestnaný. Už dávnejšie som mala dosť veľké depresie, trvalo to asi 2 mesiace. Bolo to z môjho vzťahu, z prostredia a rodina mi tiež v tom moc nepomáhala. Ale nakoniec sa to zlepšilo, ani neviem čo sa stalo že to pomaly ustupovalo. No ale už je to tu zas, znovu upadám pomaličky do depresií a to nerobí dobre mne a ani môjmu vzťahu. Už sa toho bojím, pretože ako to už raz začne, je to ťažké zastaviť. Mám strašnú povahu, stresujem v každej situácii, vystresujem sa tak veľmi, že veľakrát (skoro vždy) to skončí plačom. Aj som sa to bála napísať, pretože sa cítim trápne z toho, keďže mám 21 rokov. A moja povaha je zlá aj v tom, že sa dokážem dosť naviazať na človeka. S mojím priateľom som už 1 a pol roka a aj spolu bývame. Moc sme si toho prežili, chodievame na výlety, ktoré vymýšľa on, ale aj ja keď niečo vymyslím, nebráni sa tomu. Kupuje mi aj drahé darčeky, napr. na meniny som dostala mobil, minulý rok zato, že som spravila skúšky zase tablet. Ale ostatné veci si platím ja, na to mi moc požičiavať nechce. Nie som žiadna zlatokopka, ale často vymýšľa aj strašne drahé výlety a to si ja dovoliť nemôžem a tak sa ani neuskutočnia.Potom mi len hľadá brigády popri škole, ale ja sa bojím, že nebudem stíhať školu. Veď brigádu mám cez letné prázdniny. Ale myslím si, že mi hľadá brigádu len z toho dôvodu, že mu vadí že on chodí ráno do roboty a je tam dlhšie než ja v škole, pritom si neuvedomuje, že ja to tiež nemám jednoduché. Ale píšem Vám z toho dôvodu, že mávam z neho depresie. Všetko beriem strašne tragicky, vyvodzujem si hneď závery a nie pozitívne. On je taká povaha, že mu ako keby nezáležalo na druhých, dokonca ani na mne. Nikdy sa ma neopýta ako bolo v škole, čo mám nové, kedy mám skúšky, ako som spravila skúšky....a musí vedieť že mám skúšky, pretože ma vidí ako sa učím. On dokonca ani nevie, že som si našla brigádu popri skúškovom období, aj keď len na pár dní. Jeho to proste nezaujíma. Keď mu ja nepoviem, nevie. A veľakrát ma ani nepočúva, niečo mu poviem, na druhý deň mu to zopakujem a on sa robí ako keby som mu to povedala prvýkrát. Ale zachvílku zas zabudne. Veľakrát aj keď ma vidí že mi niečo je, neopýta sa ma čo mi je, čo sa stalo. Pretože ho to nezaujíma. Alebo sa to opýta len z toho dôvodu, aby som mu to potom nevyhadzovala na oči. Ale zase viem že ma má rád, aj keď nikdy mi nepovedal že ma ľúbi, ani ja jemu, mne stačí keď mi to dokazuje. Veď aj tie výlety, darčeky, dokonca ma aj často len tak objíme, pusu mi dá na čelo, kvetinku mi odtrhne a naposledy som s ním mala taký problém, že mi už začalo prekážať jeho závislosť na počítači. On je schopný presedieť pri počítači cez víkend od rána od 9 do 2 do noci...a trápilo ma, že keď ideme do prírody, furt ťuká len do mobilu, keď spolu pozeráme TV, ťuká do mobilu, keď sa aj ide najesť, ťuká do mobilu s jednou rukou, koľkokrát má už jedlo studené, ide na WC, aj tam si zoberie telefón...proste skoro nepretržite ťuká do telefónu. Ale keď som mu povedala že už mi to vadí, obmedzil to, iba cez víkendy nie, ale aj to je niečo. Ale teraz mám hentaký problém, nevšíma si ma, je sebec. Dokonca ani on mne nič nepovie, kam ide napríklad, teraz cez víkend je na chate na 3 dni, asi ožran párty z kolegami z roboty, ani mi len o tom nepovedal, ani nepozval. Ale na druhej strane chápem, že nemôžem byť s ním furt a musím mu dať aj voľnosť. Ale ostatní si doniesli ženu, priateľku, no on sa ma ani len neopýtal a ani mi o tom nepovedal. Proste o ničom mi nepovie, ale to ani svojej rodine, tí sa ma často pýtajú kam išiel, kde sme boli atď. A aj by som sa s ním porozprávala, čo ma trápi, ale teraz som sa mu sťažovala na tú závislosť na internet a keď ešte pridám toto bude ,,oheň na streche´´. A myslím že ajtak ho to nezmení. Ale ja som až natoľko na ňom závislá, že nedokážem žiť bez neho. Aj som sa snažila začať žiť svoj život, prestať furt len s ním niekam chodiť, nežiť jeho život, ale nedalo sa, iba ja som sa trápila a upadala do depresií. A keď vidím ostatné páry, šťastné!...veď aj on je šťastný, nič mu nechýba. Len ja mám problémy so spánkom, depresie keď som chvíľku sama. Berem ten môj vzťah až moc vážne? Vidím to len ja tragicky? Alebo ja som tá, ktorá to všetko ničí? Mala by som začať niečo so sebou robiť? Naozaj, neviem čo mám spraviť. Ďakujem Vám za pomoc, som rada že som sa mohla trošku vyrozprávať a ospravedlňujem sa za taký dlhý príspevok. S pozdravom anonym